Blázinec

Išla som sa práve kúpať a matka vystihla moment kedy si do mňa rypnúť. Začala so svojou obľúbenou pesničkou o sťahovaní. Ako obvykle sa všetko zvrtlo k hádke. Klincom dnešného zábavného programu bola jediná veta:"Posledných pár rokov naozaj ľutujem, že si." Počuť toto od matky, nech je aká je, položí každého, to mi dáte za pravdu. Čo idem teda robiť? Zatiaľ nič. Idem makať a zarábať ďalej a pokúsim sa vyriešiť si privát, lebo v meste je pomerne lacný. A prečo? Mám ostať s otcom? Nie ďakujem. On má tú istú mienku, len dbá na city iných, tak ju nepovie nahlas. A s človekom, čo považuje moju existenciu za prebytočnú ostať nemienim. Áno, ako sa poznám, nič nevyriešim. Chabé reči malej pubertiačky, vyhrážky o úteku z domu... Nie ďakujem. Sú veci, ktoré tak zabolia, a človek na ne nikdy nezabudne. Táto patrí k nim. Možno nič nevyriešim, možno sa veci nepohnú, ale potrebujem to aspoň skúsiť. ((Ďalším bodom programu je, že žena nemala štipku hrdosti a bez zapýrenia mi predstavila svojho nového partnera. Viem o ňom dlho. Vyše roka, pričom rodičia sú rozvedení 4mesiace.) Takže azda mi dáte zapravdu, že ako ukrivdené dieťa sa cítim právom... a ak nie, tak sa zahrajte na psychológov a dajte mi rady, čo mám robiť.) Už to skutočne nezvládam...