Blázinec

           Každý to vie. A v súčasnosti je to aj celkom normálna vec. Som proste neveriaca. Ako ďalšia polovica populácie. Slová ako „Panebože“ alebo „Och, Bože“ sa v mojom slovníku nachádzajú a vyslovujem ich bez rešpektu a úcty. No sú veci, čo človeka donútia uveriť. Alebo aspoň prestať nadávať. No dobre, možno ani jedno z toho nedonútia. Ale sú skutočne na zamyslenie. Napríklad čo by ste robili, keby máte v snoch dáku víziu budúcnosti? Uvidíte mŕtveho? Asi nič, mysleli by ste si, že vám skutočne šibe. Ale čo ak stretnete Boha?
            Nemám rada sychravé počasie. Ale dnes svietilo slnko. Tak jemne vykúkalo spoza obláčikov a vánok príjemne osviežoval telo a zmysli. Tak som sa teda vybrala na prechádzku. Sama. Nerobím to často. Ale všetci sú takí leniví. Išla som na najkrajšie miesto, na ktorom som vo svojom prikrátkom živote bola, na jazero. Dokonalá príroda, ako vystrihnutá z časopisu. Pomaly som sa tam prechádzala okolo jazera a kochala sa tou krásou. Čerpala som energiu slnečných lúčov. A v tom...
            Ako keby vybuchla bomba. Len ma tak nadhodilo. Zvýskla som. Asi som aj nadskočila, neviem presne. Nič naokolo sa nezmenilo. Vlastne, skoro nič. Oči som vypúlila, až mi skoro z jamiek vypadli. Tam, presne tam, uprostred jazera niekto stál. Ale vážne, stál na hladine. A to jazero má v tých miestach hĺbku tak 15metrov.
„Pila som niečo?“, opýtala som sa sama seba. Veď to je choré.
            Chlapík bol pomerne vysoký, strednej postavy, dlhé vlasy. Vyzeral ako dáky hippiesák. A s úsmevom kráčal smerom ku mne. Nespúšťala som z neho oči. Keď už bol pri brehu, usmial sa ešte viac.
„Zdravím Ťa.“, milo sa pozdravil. Ja som z neho nespúšťala svoj podozrievavý pohľad.
„Dobrý deň.“, odzdravila som, a zvedavosť sa vo mne jednoducho nezaprela, „Ako ste to spravili?“
„Čo?“, nechápavo sa opýtal. Potom sa obzrel na jazero za sebou. „Ach toto. No to je bežná vec. Robím to skoro každý deň.“, a zasmial sa. Mne to ale naozaj vtipné neprišlo. Ale to si asi neuvedomil.
„A mal by som sa predstaviť. Ja som Boh.“
„A ja Mohamed.“, odvetila som s prekríženými rukami a úsmevom na tvári. Ten týpek si buď strieľa alebo mu preskakuje.

„Jasné, aj toto je bežné. Ja som Ťa len prišiel pozdraviť, a povedať ti, že existujem. Vždy, keď uvažuješ o existencii Boha, tak chceš nejaký hmotný dôkaz, ktorý ti nikto nevyvráti. Tak som tu.“
„To akože, Boh teraz chodí osobne za každým, čo je neveriaci?“, samozrejme, som sa musela začať smiať. Veď to je choré, uznajte.
„No, ani nie, mám aj dôležitejšie veci na práci. Ale chcel som to aspoň skúsiť.“, odvetil Boh so svojím širokým úsmevom. Iritoval ma. On to vedel. Preto sa usmieval. Jasné, veď je to chlap. Musí robiť žene napriek.
„Fajn, Bože. Ďakujem za krásny hmotný dôkaz. Už hádam pôjdem domov, lebo z kríkov vytiahneš bielu dodávku a predáš ma na orgány. To by bolo priam božské. Pomohol by si svojim ovečkám.“
Boh sa na mňa kriticky pozrel, a uzavrel náš rozhovor: „ Nuž, dobre. Ja sa teda poberiem späť. Tu som asi zbytočne.“ , a zmizol. Len tak. Vyparil sa. Neuveriteľné.
            Ja som sa tiež otočila a pobrala smerom domov a uvažovala. Bol to skutočne Boh? Alebo len dáky chorý žart nejakého fanatika, ktorý si myslel, že toto bude naozaj veľmi komické? A v tom čosi upútalo opäť môj zrak. Tento krát to bolo malé a zlaté. A ležalo to na zemi.
„Waw, dvojeurovka!“, potešila som sa, „a môžem ísť aj na pivo. No dobre, Bože, nechám si to teda prejsť mysľou. Ale nie je fér takto si ma kupovať.“, konštatovala som hľadiac do neba.
            Neuveriteľné, však? Viem. Ale sú veci, ktoré sa nedajú vysvetliť a my ich proste nechápeme. A toto je jedna z nich. Boh. Možno to zmenilo môj pohľad na realitu. Možno nie. To už bude mojím tajomstvom. Ale vždy to zanechá stopy, keď sa človeku stane niečo úplne nemožné.