Blázinec

Posledné doby sa u mňa točia len o tom jedinom. Mojej prvej brigáde! Včera večer ma vychytila nehorázna panika. Neovládala som polovicu lektorského textu, ktorý neviem doteraz. Nuž dojdem si teda o 10tej do Kamerhofu, kde ma privítala Teta Zuzka so širokým úsmevom na perách. Vedľa nej si veselo vŕzgal počítač z roku 5. 256Mb Ramka a Win 98 svedčil o všetkom. Teta Matilda sedela obďaleč v pohodlnom kresle. Bola vypasovaná v úzkej minisukni a vyzívavom tričku aj napriek tomu, že jej vek bol porovnateľný s vekom mojej babičky. Ďalšia teta, upratovčka, nám varila kávičky. Rituál sprevádzalo hlasné pískanie stredovekej varnej kanvice, na ktorej zvuk boli ženy očividne zvyknuté. Vyfasovala som do ruky zväzok kľúčov. 12 kľučov na ktorých boli malinké nálepky s písmenkami: M1 ako mreže na lektorni, L ako lektorna, M2 ako mreže na expozíciu, E ako expozícia a tak ďalej... Keď prišla teta šéfka zobrala ma na prehliadku s nemcami z neďalekého hotela. Tlmočníčka prekladala vzorne každé jedno jej slovo. Keďže znalosti mojej nemčiny nie sú až také úbohé, po chvíli ma z dvojjazyčnej prehliadky rozbolela hlava. V tretej miestnosti mi na rameno poklepkal starší pán. Rolexky na ruke, úsmev zazobaného všadebol-všetkovidel-všetkopozná uja ma donútil hodiť úškrn tretej triedy. "Junge Frau, konnen sie mir sagen was mann mit diesen Dingern gemacht hat?" spýtal sa. Môjmu výkladu, samozrejme, nepochopil. Prekvapivé. Prehliedka prebehla vcelku v pohode. O dve hodiny na to prišiel mladý párik s malým dieťatom. Teta Matilda povedala, že ich vezme ona, ale že mám ísť s ňou, nech si to všetko lepšie zapamätám. Po 5minútach hore vybehla teta Zuzka, že prišla Matildina dcéra. Mladý párik ostal na krku mne. Nuž tak som im čo to povedala, veď som to už raz absolvovala, a tí ľudia predsa nevedia čo tam má byť tak aj keby im debiliny trepem, nezistia to! Horšie bolo, že títo dvaja sa medzi sebou stále rozprávali... maďarsky, z čoho som chytila stres. Povtipné bolo, ako som šaškovala s kľúčami. V polovici expozície je prechod. Hľadala som faaaaajne dlhú dobu vyvolený kľúč, ktorý do daných dverí pasoval. Tento rituál "kľúčovania" sa opakoval pri každých dverách. Avšak všetko dobre dopadlo. Nesťažovali sa na mňa, tak som bola spokojná. Celý deň bol potom pokojný. 4hodiny sme robili dole inventúru v časti, kde je obchodík so suvenírmi. Rátať 167pohľadníc, 112 kamienkov a čojaviemčoešte nebolo také vtipné, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. Teta Zuzka povedala, že mám ísť o 17tej domov. 17:04 som sa zbalila, že tak teda idem. V dverách ma zastihol manželský pár s dvoma deťmi. Pozrela som sa na Tetu Zuzku a ako som ju videla zasypanú v papieroch, došlo mi čo mám robiť. "Vítam vás v expozícii Baníctvo na Slovensku. Nachádzame sa v budove Kamerhofu..." a rodinka potešená mojim aktívne skresaným výkladom natešene behala od jednej vytríny k druhej, ošahávali každý jeden stroj, čítali každý dokument... a ja som sa domov dostala o 18:15 s vďačným úsmevom, že ich hlad po poznatkoch, ktoré nevyužíjú, bol zasýtený.