Blázinec

Dnes som sa, ako už posledné roky, zobudila na paľbu kanónov. V povetrí sa niesol pach pušného prachu a smrti. Vystrčiť nos z domu by bola hotová samovražda. Chatrč, v ktorej bývam od začiatku občianskej vojny u nás, v Anglií, ležala opustená obďaleč Edgehillu. Bola to malá roľnícka dedina, no ľudia boli aktívni s buričskými náladami. V chatrči som žila sama. Môjho muža odviedli vojská pred šiestimi rokmi. Sľuboval síce, že sa vráti, no ja som vedela, že z kráľovského paláca živý nevyjde.
Denne som žila v strachu o holý život. Zápisky som začala písať už dávno z prostého dôvodu: chcela som, aby o mne čosi ľudia vedeli. Aby vedeli čosi o situácií, a aby sa nedopustili omylov našej generácie.
Starí už dávno prišli na to, že nemali odporovať. Mali radšej ticho čakať na svoju poslednú hodinu. Mladí boli síce revoluční, a mali život pred sebou, no lepšie by bolo vybrať sa najbližšou loďou do Francie. Tam bol vraj život omnoho jednoduchší. Vtedajší panovník podporoval rozvoj, preto tam odišlo mnoho ľudí.
Anglia sa už sedem rokov zmietala vo vojenských konfliktoch. Roľnícke názory boli správne, ale nedokázali ich presadiť. Na druhej strane, konanie vojakov bolo rázne a neopodstatnené. Avšak vraždiť ich za to, že si plnili občiansku povinnosť voči kráľovi nám pripadalo až nemorálne.
Mnoho krát som chodila do dediny. Vládla tam panika. Veľa ľudí trápili záhadné choroby, ktoré ich pripútali k lôžku a keďže medici patrili pod kráľa, hneď deň po začatí revolty opustili Edgehill. V okolí bola len jedna zdravotná sestra. Bola mladá a neskúsená, taktiež v druhom stave. Mnoho krát som jej pomáhala aj ja. Nebola som síce o nič skúsenejšia než mladá Mari, ale mala som ráznejší a tvrdohlavejší prístup. Jej jemná povaha sa nehodila k jej povolaniu.

Na poludní paľba utíchla. Vybrala som sa teda medzi ľudí zistiť, či sa nikomu nič nestalo. Na okraji dediny stálo mnoho chatŕč podobných mojej. Väčšina z nich bola vypálená do tla. Striaslo ma. Vidím, že mestské opevnenie mierne povolilo, ale ľudia aj napriek tomu stihli ubrániť svoje domovy a rodiny. Kráčala som poloprázdnymi ulicami, kde-tu ležali ranení, pri ktorej vždy stál hlúčik ľudí, prevažne rodiny. Obklopovali ma opustené meštiacke domy. Šlachta a taktiež meštiactvo sa utiekalo do veľkých miest, kde ich pred rebelmi chránilo vojsko a pevné kamenné hradby.
"Koľkí boli?" pokojne, ba hlasom vyrovnanejším ako inokedy, pýtam sa dedinčana, ktorému krv kvapkala z ruky.
"Bolo ich asi 300. Minimálne 10 určite prežilo. Príde ich viac." odpovedal znepokojený muž vyčítavím hlasom. Vedel, že ja som sa schovávala v chatrči. Vytiahla som z kapsi kus obväzu a ošetrila jeho početné zranenia.
"Mali by ste odísť."
"Nevzdáme sa, už je neskoro. Keď prídu, budeme tu, a budeme ich pripravene čakať!". Pochybovačne som sa zadívala do hlbokých zelených oči, ktoré boli skryté pod huňatým obočím. Pánko mi opätoval pohľad plný energie. Usmiala som, potľapkala ho po ramene a šla ďalej. Kiež by tu tak bol môj muž. My by sme odišli do Francie, ako sme plánovali. Alebo do Nemecka. A ak by sa zadarilo, až do Itálie! Moje oči pri tom všetkom naplnili slzy.  
Rozmýšľala som, koľko dní ešte prežijem. Mari povedala, že si nie je istá, čo mi je. Keď som jej však ukázala červené fľaky po celom tele, tvárila sa veľmi znepokojene a dala mi fľašu dajakého sirupu. Tvrdila som jej, že ho poctivo pijem, ale nemohla som sa jej priznať, že ešte v ten deň po ceste domov som sa potkla o mŕtveho vojaka a fľaštičku rozbila na milión kúskov.
Bojím sa zajtrajšku. Vlastne, bojím sa každej sekundy, čo príde, lebo môže byť moja posledná. Som zbabelá žena. Hanbím sa za seba. Boh ma za toto zbabelstvo, hádam, čoskoro potrestá...
Keď začalo slnko zapadať za vežu opustenej radnice, vybrala som sa späť do chatrče. Vymenila som čerstvé obväzy za jedlo. Ľudia nikdy nechápali, z kade ich mám tak veľa. Po večeroch som potajme chodila a zbierala ich z vrecák mŕtvych vojakov, ktorí obväzy nosili vždy pre istotu.
Keď už bolo nebo posiate hviezdami, a nad mestom svietil mesiac, opatrne som vyhasla petrolejovú lapičku, ktorá mi ostala ešte po babičke. Opustená som si líhala, ako každú noc, a so slzami a tichými vzlikmi zaspávala.