Blázinec

Ja sedela na parapetnej doske. Pozerala sa von oknom. Otočila sa a zbadala ako sa na ňu Druhé Ja vyčítavo pozerá. V kúte sedela Raven. Ruky mala prekrížené a tvárila sa nahnevane. „Čo je?!“ ukrivdene sa spýtala Ja. „Ty to vieš. Si hlúpa.“ arogantne odvetila Raven. Druhé Ja sa smutne otočila a ticho vzlykala. „Ja som to takto nechcela. Všetko je to tvoje vina!“ povedala Druhé Ja. „Keby nebolo teba, všetko je teraz tak ako to bolo! A nikto sa netrápi! Ale ty si si zmyslela hrať sa na hrdinku. Myslíš si, že tým niečo docieliš?!“ „Nevieš o čom hovoríš. Nič nechápeš.“ odmerane povedala Ja. „Ale chápem. Ja a ty sme predsa tá istá osoba.“ „Otvor konečne tie svoje slepé oči a rozhliadni sa! Uvedom si, čo máš a čo stratíš ak sa budeš aj naďalej správať takto idiotne! Čo si o sebe myslíš?! Že rozhodneš za nás tri a my budeme len tak kvôli tebe trpieť? Tak si to ihneď vyhoď z hlavy!“ nahnevane povedala Raven a prudko strelila Ja zaucho. „SPAMATAJ SA KONEČNE! LEBO BUDE NESKORO!“ Raven chytila Druhé Ja za ruku a obe vyšli z izby. Ja ostala opäť sama sedieť na parapete. Pozerala sa na tichú nočnú cestu. Po lícach jej pomaly stekali slzy. Vedela, že mali pravdu. Bolo na čase rozhodnúť sa a vzchopiť sa. Veď život je len jeden.