Blázinec

Lipa. Strom. Symbol pre mňa mnohých vecí. Alebo nie?
Prechádzam popri nej každý deň. Každý jeden deň sa pozriem na ten strom, a myslím. Na to, čo sa stalo. Keď som šla prvý krát popri tej lipe na autobus do novej školy, hasila som pri nej špak z jednej z prvých cigariet. Jednej z tých, čo ma ešte ukľudnili a naplnili čímsi, čo neviem opísať. Každý deň som sa mračila na ten strom. Nenávidela som ho tak, ako všetko naokolo. Dedinu, novú školu, nové tváre, a samotu, ktorá ma začala skľučovať odvnútra. Mala som chuť ujsť z tohto sveta, niekam ďaleko, kde budem mať pokoj a budem sama. Len ja, moje myšlienky, a moje emócie.
Teraz vidím moju lipu úplne inak. Listy z nej padajú tak ako minulý rok, keď som si k nej ráno aj podvečer išla zapáliť. Stráca svoju košatú korunu, na vetvách ráno býva mráz, a predsa je to tá istá lipa, i keď je pre mňa iná... Ako v Malom princovi.
"Prosím Ťa, skroť si ma, tak si ma získaš."
Skrotili sme jedna druhú navzájom. Lipa, ktorá tam už stojí možno päťdesiat, možno sto rokov si skrotila lipu, ktorá zhadzuje listy a opäť rozkvitá v mojej duši podľa nálady. A nie je to náhoda. Prvé slabiky môjho krstného mena a priezviska vytvoria slovo "Lipa".
Teraz mi už nedáva lipa pocit samoty, nenávisti, odlúčenia. Núti ma zamyslieť sa nad sebou. Chcem byť lepší človek. Prečítam si príručku? Dáky manuál? Poučku zo školskej učebnice? To mi asi nepomôže. Možno to zvládnem, a vyhrám boj sama nad sebou a svojou tvrdohlavou hlavou, a konečne pochopím veci, ktoré by som už mala, a neodbočím zo životnej cesty. Teraz je už prineskoro...
Chcem byť ako ona. Opäť tu zakvitnúť, nesmútiť nad týmto všetkým. Čakať na leto, ktoré príde...


("Prosím Ťa, skroť si ma, tak si ma získaš." ... Ty si ma už skrotil. Dovoľ mne, a našej láske opäť zakvitnúť. Nechcem aby opadla, ako suché lístie na tej lipe... prosím...)