Blázinec

Je sobota. V meste vládne mierny ruch. Ľudia s napätím čakajú na príchod voza. Len prvú sobotu v týždni chodí jeden z našich do mesta obďaleč a donesie jedlo a medikamenty. Čakala som ticho vo svojej chatrči a žula starú kôrku.
Vonku sa ozval nejaký šuchot. Prestala som žuť a započúvala som sa do nového zvuku, ktorý sa niesol v tichom povetrí. Čosi veľmi silne zaklopalo na spráchnivené drevené vchodové dvere. Zľakla som sa. Čo teraz? Čo mám robiť?! Mám otvoriť? Čo ak sú to vojaci a chcú ma zabiť? Pomaly som sa postavila zo stoličky a pristúpila k dverám. Opatrne som priložila ucho k vlhkému drevu a čakala, či nezačujem nejaký podozrivý zvuk. Jediné čo som však počula bol ťažký dych aký mávajú len zranený ľudia. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.
"Jane...."
Stál tam zohavený, zúbožený, ponížený, a predsa srdečne usmiaty a hlavne, živý. Moje meno vyslovili jeho suché, hladom a smädom spútané pery. Oči som mala v momente plné sĺz. Chcela som ho objať, pobozkať, pohladiť, privítať, ale ako tam tak stál vo svojich roztrhaných handrách opretý o palicu, vyzeral labilne. Podala som mu ruku a usadila ho na stoličku. Ihneď som mu pripravila pohár vody a dala kus suchého chleba. On ho s chuťou zjedol a vďačne, omnoho zdravšie sa na mňa usmial.
"Och, Tomas! Neverila som, že sa ku mne vrátiš!" Konečne som ho objala. Pocítiť jeho teplo, jeho pevné ruky, ktoré ma k seba tlačili, ma ukľudnilo. Chýbal mi. Hnedé utrápené oči zavŕtal hlboko do mňa a vyčítal nimi každú štipku utrpenia, ktorú som za posledných šesť rokov prežila.
"Celý čas som na teba myslel. Žil som len pre moment, kedy sa znova stretneme a spolu ujdeme ako sme plánovali!"
Silene som sa usmiala. Ja už som nechcela odísť. Vedela som, že môj život sa kráti každučkou sekundou. Chcela som zatiaľ pomôcť tým, ktorí to potrebujú.
Moje myšlienky prerušil úder na bubon. Signál, že dorazil voz.
"Tomas, idem do mesta. Prišlo jedlo a medikamenty. Hneď sa vrátim. Prosím, čakaj ma!" Bozkala som ho na líce a vydala sa na cestu do mesta. V očiach som mala stále množstvo sĺz, v mysli a srdci milión otázok, ale na tom teraz nezáležalo. Konečne sme boli opäť spolu!
Domov som sa vrátila s plným náručím chleba a slaniny. Iskričky v Tomasových očiach sa nedali prehliadnuť. Jeho radosť ma napĺňala ako nikdy predtým. Mari mi často vravela, že som  mladá, že si mám nájsť iného muža, keď je ten môj mŕtvy. No ja som stále vravela, že žije. Cítila som to, i keď ma často prepadli pochybovačné myšlienky.
Podvečer sa znova rozozvučali delá a pušky. Bubnová paľba ako keby obchádzala náš domov a ničila všetko naokolo. Z mesta sa ozývali výkriky. Čakali sme útok, ale nie takýto silný, a určite nie v sobotu podvečer.
V objatí sme ležali v starej, úzkej, nepohodlnej posteli. Ani jeden z nás nič nehovoril. Okolo polnoci paľba utichla. Tomas zaspal rýchlo, iste bol po tej ceste veľmi unavený. Nevedela som, kedy príde vhodný čas aby som sa ho spýtala na všetko... Na to, čo sa stalo, na to, čo zažil... Nechcela som mu svojou zvedavosťou ublížiť. Na všetky moje otázky sa rozhodol odpovedať mi sám. Hneď ráno ako sa zobudil a naraňajkoval, usadil sa na posteľ a hľadel do neznma.
"Jane, iste ťa zaujíma, čo sa stalo. Ja ti to nevyčítam, si moja žena, máš právo pýtať sa." pozrel mi do očí. Neodpovedala som. Čo som sa mala spýtať? Ako je možné, že žije?!
"Tak ti to teda rozpoviem sám, keď sa nechceš pýtať."