Blázinec

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami bol jeden veeeeeeeeeelký strom. Tento strom bol citrónovník Marek. Práve začínala jar. Marek sa veľmi tešil, že konečne rozkvitne, bude mať lístky a malé citróniky. A tak sa teda aj stalo. Jedného krásneho slnečného rana keď sa Marek zobudil zacítil ako sa na jednom z konárikov tlačia púčiky. Usmial sa od konára po konár a cely šťastný čakal, kým sa začnú tlačiť aj ostatne lístky. Onedlho už bol Marek najkrajší strom v údolí. Míňali sa dni, a na našom Marečkovi onedlho začali kvitnúť kvietky. Z kvietkov sa čoskoro stali malé zelene citróniky, no boli len tri. Mareka to dosť trápilo, lebo stromy naokolo mali koooopu citrónov, a on len tri. Janka, Danka a Hanka vyrástli ani sme sa nenazdali. Marek bol na ne taký pyšný! Síce boli len tri, dával im všetkú svoju lásku a živiny, ktoré bol schopný načerpať pri zložitom procese fotosyntézy. Ako tak čas plynul, tri citróniky už boli súce aj na vydaj, alebo aspoň na poputovanie do dákeho toho zberného koša. Marek ich však nechcel pustiť, ako ich milujúci otec sa o ne veľmi bal. Avšak dievčaťa strašné chceli spoznať svet naokolo. „Taaaaaaaaatiiiiiiiiiiiiii! Pusti nás preč! Prosiiim! My sľubujeme, že budeme dobre!“ vyrývala Janka. „Ociiii! No taaaaak!!! Chceš aby sme ostali starými dievkami a zhnili tu?!“ provokovala Danka. Hanka bola ticho, a kvílila a plakala, a snažila sa odtrhnúť od svojej stopky. „Povedal som NIE! Ja vás nikam nepustím! Tak prestaňte, lebo si ublížite!“ rázne ich umlčal otec. Raz v noci sa citróniky dohadovali, čo idú robiť. Šeptom kuli plány. Neplánovali ostať pri svojom otcovi aj zbytok života, ktorý sa beztak neovládateľne každým dňom krátil. „Dievčaťa, spravíme to takto. Keď príde ujo zelovocinár budeme nahlas kričať nech si nás všimne.“ navrhovala Danka. „Ale otec nás nepusti. Ujdime hneď!“ povedala Janka. Hanka rýchlo pritakala. Citróniky si pobalili veci, a začali sa jemne a pomaly kolísať na svojich stopkách. Sprava- doľava... Sprava- doľava... Sprava- doľava... Stopka už začala trošku pukať. A tak teda všetky tri pokračovali. Sprava- doľava.... Sprava- doľava... Sprava- doľava... „Juchuuuuuuuu“ Hanka už letela dole zo stromu. „Waaaaaaaaaaiiiiiiiaaaaaaaaaaaaaaaaaa!!!“ padala hneď po nej Janka. „Aaaaaaaaaaa!“ pišťala Danka. Všetky tri pristali pri Marekovych koreňoch na tvrdej zemi. Veselo sa usmievali jedna na druhu šťastné, že dosiahli čo chceli. Chichotali sa a radovali. Hanka v tom ostala náhle ticho. „Dievčaťa? A čo teraz...?“ Danka s Jankou stíchli. „A sme v kaši...“ „V parádnej...“ Naše malé citrónky zabudli, že nemajú nožičky. A tak ležali na zemi. Ticho čakali kedy sa posledný krát nadýchnu. Ráno prišiel ujo zelovocinár. Keď zbadala tri vysušené citróny na zemi, zamračil sa. „Škoda ich, keby som si ich všimol včera. Teraz môžu ísť tak do koša.“ skonštatoval smutne. Keď si Marek všimol, že jeho malé poklady zmizli, veľmi ho to trápilo. Dlho ich oplakával. Blížila sa jeseň. Všetkým stromom naokolo opadali listy, a Marek nebol výnimkou. Zima bola dlhá a ľadová. Na jar všetky stromy v údolí opäť zakvitli. Okrem jedného. Hovorilo sa, že zomrel od žiaľu....